Rúška
„Už si o tom počul?“
„O čom rozprávaš?“
„O rúškach. Musíme nosiť rúška.“
„Do riti s nimi! Mne sa rozpadá manželstvo.“
„Čo tam po manželstve, veď ide o život!“
To boli posledné slová Igorovho kolegu Jaroslava Svižného. 26.2.2010 zomrel na prasaciu chrípku. Igor si ich zapísal do knihy, ktorú posledné dni čítal. Kniha niesla názov: Vzbura. Jej hlavný hrdina pozabíjal všetky svine. Aj on by najradšej pozabíjal všetkých, čo nehovorili o ničom inom, iba o rúškach. Predávali ich v rôznych farbách, pre deti s Mickey Mousom, pre väčšie deti s Herry Potterom. Včera na tržnici videl dokonca niekoľko so slovenským znakom. On nenosil ani jedno, hoci mu manželka kúpila dve, aby mohla jedno z nich stále prať. Ich sexuálny život viazol spolu s pokusmi lekárov zdolať prasaciu chrípku. Manželka sa venovala viac dezinfekcii a nákupom prekliatych rúšok ako jemu. Po obede v závodnej jedálni sa definitívne rozhodol podviesť manželku a vyliezť na nejakú mladú pipku. Predstavoval si ako jej niekde v krčme strhne kvietkované rúško a olizne pery od brady až po nos. Grgol si a odišiel na smradľavý záchod kde sa s úsmevom vyprázdnil do pisoáru.
„Prečo nenosíš rúško?“ Obrátila sa naňho mladučká fiflena s vrodenými vyzývavými krivkami. Mohla mať tak dvadsať tri rokov. Na sex ako stvorená.
„Nepotrebujem ho. Chrípka postihne iba svine.“
Rozrehotala sa a nechala Igora zaplatiť ďalší drink.
„Kde si bol?“ Spýtala sa ho manželka zohnutá nad práčkou.
„Pri Jaroslavovom hrobe. Zaniesol som mu kvety. Dnes má výročie.“ Pokorne odpovedal. Znehybnela. Po chvíli pokračovala vo vykladaní mokrých šiat.
Igor sa s úsmevom navečeral a išiel spať.
Ráno sa prebudil celý nesvoj. Jeho telo sa zmenilo na jednu veľkú huspeninu. Nos mu oťažel o dobrého pol kila a nohy museli vážiť minimálne tonu. Oči mu takmer vyliezli von z masívnej lebky. Našťastie ich predbehlo strašné kvílenie a krochkanie. Jeho manželka sa k nemu naklonila nezakrývajúc škodoradostný smiech.
„Nepozeral si včera správy? To je škoda, hovorili totiž o novom víruse zmutovanom s prasacou chrípkou. Prenáša sa pohlavným stykom najmä so študentkami. Neboj sa, nezabije ťa. Bohužiaľ má katastrofálny dopad na ľudské telo, za noc ho premení na sviňu.“
Igor premenený na sviňu kvíkal a metal sa ako zmyslov zbavený. Jeho manželka vyťukala číslo do mobilu a oblizla si pery.
„Ahoj Dávid, si na bitúnku? Neuveríš! Svokrovci mi doniesli živé prasa...“
Čokoládové Lamborghini
Nenávidím svoje auto. Nenávidel som ho, už keď som ho kupoval. Za tú cenu som mohol kúpiť jedine niečo, čo sa dá dlho nenávidieť. Vlaky a autobusy tiež neznášam, ale to auto neznášam viac ako moju prácu. Chvalabohu, inak neviem ako by som v nej vydržal. Dnes mi to prekliate auto načisto vypovedalo službu. Zadrel sa motor. Už dlhšiu dobu mi tiekol olej. Prišla finančná kríza a s ňou sa dotiahlo nutné šetrenie. Riadil som sa fyzikou: čím menej oleja dolejem, tým menej vytečie a riadil som sa rozumom: čím menej vytečie, tým menej kúpim. Nepomohlo. Neznášam všetkých, čo hovoria: používajte rozum! Môj šéf to hovorí každý deň. Moja žena každý týždeň. Chvalabohu, inak neviem ako by som s ňou vydržal.
„Mali by ste si kúpiť nové auto.“ Nakúkal do môjho vraku chlapík v servise.
„Ďakujem za radu.“ Odpovedám mu. Neznášam ho.
„Chcete sa zapojiť do našej súťaže?“ Oslovil ma zrazu prešibaný potenciál za mojím chrbtom.
„Do akej súťaže?“ Mal som čas. Prečo by som sa zatiaľ s niekým neponaťahoval?
„Môžete vyhrať čokoládové Lamborghini.“
Skoro som vypľul zub, čo sa mi od nedele kýval. Čokoládové auto? So súťažami to ide dolu vodou.
„Akú má farbu?“
Prešibaný potenciál si ma podozrivo premeral.
„Nerozumiem pane.“
„Nevstúpim do súťaže o rúžové auto.“
„Je hnedé ako čokoláda.“
Prirodzene, však je z čokolády ty chytrák, pomyslel som si.
„Aké sú podmienky súťaže?“ Nech si nemyslí, že som práve teraz vyšiel z pôrodnice. Prešibaný potenciál ožil. Líca mu sčervenali a skoro sa usmial.
„Kúpite si od nás liter oleja na doliatie. Dnes je uzávierka súťaže. Radšej sa poponáhľajte.“ Očné buľvy sa mi zväčšili až po obočie. Keby som bol Perún zrazím ho bleskami k zemi. Olej nenávidím odkedy sa mi kvôli nemu zadrel motor.
„Šéfko, toto už neopravím.“ Ozvalo sa od môjho auta. „Nekontrolovali ste si hladinu oleja? Motor je totálka.“ Opravár si to dobre načasoval. Ach ako ho nenávidím. Automaticky som čakal na samozrejmú reakciu prešibaného potenciála, ktorý objaví vitamín C a povie mi: vidíte? Keby ste si kúpili olej a blablabla. Ale potenciál zostal ticho.
„Prineste mi olej.“ Povedal som.
„Šéfko, na čo vám to bude? Vaše auto je nepojazdné.“ Zavŕzgal opravár. Mal také zakrútené fúzy, ktoré som od prvej chvíle neznášal. Vytiahol som eurá a vopchal ich do potenciálovho vrecka. Popritom som mu zašuškal: „tuším som spomínal olej.“ Potenciál prikývol a pobral sa po môj olej.
Sedel som doma za stolom. Obzeral som si nádobu s olejom Larutan plus. Modlitebne som spojil ruky. Bože, daj aby som to prekliate čokoládové auto vyhral, nech nemusím na Mikuláša nič synovi kupovať. Amen.
Ráno mi zvoní mobil. Pre istotu som sa pozrel do plafóna, nech Boh vidí moje prosebné oči, ktoré sa v sekunde zmenia na rodiská lávy, ak mi nevolajú kvôli výhre. Skoro ma šľak trafil, ale v telefóne sa naozaj ozval prešibaný potenciál.
Budova Larutan oil bola na desať minút cesty od môjho paneláku. Vnútri ma čakali páni v oblekoch, dámy v kostýmoch a prešibaný potenciál v bielej košeli. Šašovia, pretŕčajú sa tu v drahých háboch a ja dostanem auto z poľskej čokolády, pomyslel som si. Jediné, čo mi celý čas udržovalo dobrú náladu bolo, že ho nebudem jesť ja. Nerozumel som ich prehnaným úsmevom. Nadšene potriasali mojou pravicou a viedli ma k priestorom parkoviska. A tam pri všetkých svätých stálo čokoládovohnedé Lamborghini Diablo, v ktorom si vozila svoj chutný zadok aj Elizabeth Hurleyová. Padol som na kolená a začal som ho bozkávať kam mi ústa dočiahli. Nepremohol som sa a plakal som ako môj syn, keď som mu posledne jednu struhol. Prešibaný potenciál sa ku mne sklonil a zašepkal: „dojala vás jeho čokoládová farba?“
„Nie,“ povedal som a chytil som ho okolo pleca, „dojalo ma, odkiaľ si vy idioti myslíte, že zoberiem peniaze na poistku.“
Nie som motýľ
Lukáš
Napadlo ho niečo úžasné.
„Počúvajte ma!“ Vykríkol na všetkých tohto sveta. Všetci v jeho triede zostali ticho. Učiteľ sa netváril nadšene. Vlastne nikdy sa netváril inak. Otvoril ústa. Jeho hlas však zostal uviaznutý niekde medzi krkom a hlavou. Bolo to práve vtedy, keď sa snažil cez pol centimetrové sklá okuliarov zaostriť na toho bezočivého opovážlivca. Každý kto to skúšal vie, že je to ťažké. Už len preto mal právo byť naštvaný. Hneď ako sa mu podarilo zaostriť uvidel čierne vlnité vlasy, modré oči, hnedú bundu, menčestrové nohavice a botasky aké nosieval aj jeho syn.
„Počúvame ťa.“ Zadunelo nečakane za žiackymi chrbtami. Kto sa otočil uvidel riaditeľa školy opierajúceho sa o zárubňu dverí.
„Nie som motýľ!“ Zakričal na plné hrdlo Lukáš.
„Do riaditeľne motýlik!“ Zavrčal riaditeľ.
Silvester
„Čo sa ti stalo?“ Spýtal sa Lukáša spoluhráč z basketbalového krúžku Silvester. Jeden z Lukášových kútikov pomaly prebehol do úsmevu. V jeho hlave sa spustil záznam zo sedenia v riaditeľni. Riaditeľ opieral svoje objemné telo do veľkej koženej sedačky a z rúk si vystaval striešku.
„Prečo všetkým rozprávaš, že nie si motýľ? “ Riaditeľ sa tváril rovnako ako predvčerom. Vtedy bola na škole kontrola od hygieny a dostala zadarmo obed.
„Čo som urobil?“ Spýtal sa Lukáš.
„Lukáš!“ Riaditeľove oči sa blýskali ako obruč basketbalového koša. „Prečo každému rozprávaš, že nie si motýľ?!“ Lukášovi bilo srdce ako kolibríkovi. Bolo mu ľúto, že nedokázal uletieť.
„Keby si rozprával, že si motýľ, poslali by sme ťa za doktorkou Úzkou.“ Doktorka Úzka bola školská zubárka. Lukáš sa preto ohradil.
„Ja mám zuby zdravé.“ Povedal. Tentoraz sa srdce rozbúchalo riaditeľovi. Vyprovokovali ho pocity plaziace sa mu od topánok po uzol na kravate. Škrtili ho, skákali mu po príčesku a búšili mu po spánkoch. Boli to presne tie pocity, ktoré nenávidel a spolu s nimi nenávidel tých, ktorí mu ich spôsobovali.
„Majú motýle zuby?!“ Zrúkol so zaťatými zubami riaditeľ.
„Prosím?“ Lukáš cítil ako mu neviditeľné ruky stláčajú hrdlo.
„Majú motýle uši?!“ Vrešťal riaditeľ.
„Majú.“ Odpovedal Lukáš.
„Do desiatich minút nech si u doktorky Úzkej!“
Doktorka Úzka
Bola naozaj úzka. Temperamentná, vyzývavo oblečená žena v stredných rokoch. Mala obedňajšiu prestávku. Fajčila pri otvorenom okne, cez ktoré pozorovala futbalový turnaj. Páčila sa riaditeľovi. Mohla by fajčiť trebárs v jednej z tried a on by sa tváril, že to nevidí. Taktiež nikdy nepočul jej temperamentný prejav, keď Lukáš alebo ktorýkoľvek nadržaný študent otvoril dvere na jej kráľovstve v čase prestávky.
„Čo tu chceš? Vypadni!“
„Poslal ma pán riaditeľ.“ Rázne odpovedal Lukáš a skoro sa rozrehotal.
„Odpáľ za slovenčinárkou, nech ťa naučí čítať.“ Mávla ľahostajne rukou a už si ho nevšímala. Lukáš si z pamäte vylovil tabuľku na dverách, na ktorej bolo veľkými tlačenými písmenami napísané: v čase prestávky nevstupovať!!!
„Mal som tu byť do desiatich minút. Prišiel som za päť.“
„A do minúty odtiaľto vypadneš.“ Ukázala na dvere.
Silvester
„To je krava.“ Odpľul si Silvester. Slina dopadla na prekvapeného chrobáka prechádzajúceho cez chodník.
„Ale pekná krava.“ Poznamenal Lukáš a povzdychol si.
„Krava ako krava.“ Silvester sa nenechal nikdy odbiť. Hádal sa aj pre zanedbateľný prešľap.
„Pekné kravy si vždy môžu dovoliť viac ako škaredé. Všetko sa im prepečie.“ Skonštatoval Lukáš a zadribloval basketbalkou, ktorú šikovne uchmatol Silvestrovi z pod pazuchy.
„Aj Zuza je krava. Navyše je trubka.“ Silvester vstal z lavičky a snažil sa získať svoju loptu späť.
„Ty chceš Zuzu. Ona na teba kašle. To je všetko.“ Vyšiel s pravdou von Lukáš ako náhle mu Silvester loptu vyrazil. „Vieš, raz mi robila zuby.“ Lukáš sa predklonil a snažil sa chytiť stratený dych. „Nemala na sebe svoj plášť,...“
„Plášť?“ Prerušil ho Silvester. „Ty si ho na nej niekedy videl?“
„vlastne máš pravdu,“ pokračoval Lukáš „odstraňovala mi zubný kameň na týchto spodných. Celú hodinu som jej čumel na kozy.“
„No a?“ Ľahostajne mykol plecom Silvester.
„No a?“ Zopakoval prekvapene Lukáš. „Vidno, že si jej kozy nevidel.“
Vlak
Vo vagóne poletoval zablúdený motýľ. Let motýľa. Začínal sa od samotného konca všetkého nekonečného, prelieval sa do hlbín v neskutočných výškach. Plával vo vesmíre so začiatkom a koncom. Maľoval farbami plátien, voňal vanilkou na kútikoch úst, spieval pre nemých, miloval sa a chcel byť milovaný. Opisoval krivky stehien doktorky Úzkej až z nich vymodeloval prsia, ktoré spolu náramne pripomínali jej dokonalý zadok. Keby sa Lukáš ešte viac zasníval, možno by mu z úst začali vyvierať sliny a určite by zaplavili celý vagón. Ľudia by sa predbiehali, tlačili, zrážali sa navzájom na zem do lepkavej tekutiny. Deti by plakali, ženy by vrieskali a muži by sa tĺkli. Bola by to zaujímavá cesta domov. Keby vedel, čo sa stane, nekúpil by si lístok. Lukáš si lístok kúpil, preto bol teraz odsúdený na nudnú, rutinnú cestu vlakom, s nudnými, ospalými a zamračenými tvárami. Jediná vec, ktorá sa naňho usmievala alebo skôr vyškierala bola sivá, smradľavá a fľakatá sedačka s jazvami od vreckového nožíka z vrecka vreckového zlodeja. Mal chuť na všetko napľuť. Hnusil sa mu vlak, hnusili sa mu cestujúci, dokonca sa miestami hnusil sám sebe. Doktorka Úzka sa mu nehnusila nikdy. Keď si na ňu spomenul, všetko hnusné šlo bokom. Prečo nešla za učiteľku? Určite pre jej slovník. Keby sa ho vzdala, nebola by taká vzrušujúca. A ona chce byť poriadne vzrušujúca. O tom snáď vedel aj vypínač na chodbe.
Lopta
„Viem, že túto loptu mám hodiť na kôš.“ Zadíval sa Lukáš na fajčiaceho Silvestra a v rukách si pohadzoval zaprášenú basketbalku.
„Preto ťa priali do basketbalového krúžku.“ Zachichotal sa potichu Silvester nad svojim triumfom a ďalej sa venoval cigarete. Lukáš jeho narážke nevenoval najmenšiu pozornosť. Prezeral si loptu a skúmal každý jej detail, škrabanec či trhlinu.
„Chcel by som to vedieť so všetkým.“ Zahnal sa a buchol oranžovou loptou o betónovú plochu. Lopta sa mu pohotovo odrazila späť do rúk a pevne sa usadila v jeho zovretých dlaniach. „Mať to v rukách, chápeš?“
„Myslíš motýľa?“ Opýtal sa Silvester a už, už sa skoro znova rozrehotal ale pokiaľ sa chcel vyhnúť letiacej lopte, ktorá mu mierila medzi oči, musel rýchlo konať. Zvalil sa do prachu spolu s cigaretou a dymom. Lopta si ho ani nevšimla. Letela si ďalej svojou cestou podobne ako Lukášove myšlienky. Až na ten rozdiel, že Lukášove myšlienky by nikdy netrafili nič netušiaceho starého pána spokojne si vykračujúceho popri telocvični.
„Do boha!“ Zreval dedo, ktorý v tej chvíli oľutoval, že mu po druhej svetovej vojne tie svine zobrali samopal a on ho nemohol teraz použiť. „Ty si do mňa hodil loptu!“ Ukázal nenávistne gumeným koncom palice, o ktorú sa odrazu nepotreboval opierať, na vystrašeného chlapca. Lukášovu tvár zalievala nevýslovná ľútosť a pokora. Bolo mu to tak ľúto, nedokázal vyriecť slovka na svoju obranu a preto čušal.
„Čo čušíš? Ty sopliak sprostý!“ Zahromžil dedo a už sa aj pobral ku chlapcom šermujúc popritom palicou.
„Ujo, veď to do vás nehodil naschvál!“ Prebudil sa k životu Silvester a postavil sa vedľa zamrznutého Lukáša.
„Ty sa čo do toho pletieš?!“ Oboril sa naňho rozhnevaný dedo a už aj stál blízko pri obidvoch chlapcoch.
„Boli by ste radšej keby sme drogovali?“ Opýtal sa Silvester a rýchlo schoval cigarety za chrbát.
„Čo to trepeš? Čo ma potom? Ste chuligáni a pôjdete do basy!“
„Sme na Slovensku ujo,“ Silvester v poslednej chvíli zadržal smiech „hráme basketbal za školu ujo. Lopta sa nám pri tréningu vykĺzla... .“
„Neklam! Hodil ju do mňa!“ Zvrieskol dedo, až sa obidvaja zľakli.
„Prepáčte, naozaj ma to veľmi mrzí.“ Osmelil sa Lukáš povedať pravdu. Dedo neveriacky zagánil, nemotorne sa zvrtol a odkrivkal preč spolu so svojimi nadávkami opisujúcimi všemožné ľudské otvory.
„Prečo sa to stalo?“ Znechutene zavrtel hlavou Lukáš. „Nikdy by som do nikoho nehodil loptu.“
„Dáš si cigu?“ Opýtal sa bezstarostne Silvester.
Náhoda
Lukáš neveril na náhody, rovnako ako neveril, že deda trafila lopta náhodou. Poslal ho sám osud aby nedopustil Lukášove precitnutie, pochopenie, odhalenie tajomstva života. Účelne ho mal šokovať, odradiť, mal mu nanútiť pocit viny aby ďalej neuvažoval nad myšlienkami vylovenými z mora vlastných pochybností. Bolo to svinstvo a dedo bol na jeho čele. Prečo by on nemohol byť na čele niečoho, čo odhalí všetky tajomstvá? Jeho more nebolo plné iba pochybnosťami, tajomstvami a obavami, bolo priam preplnené aj túžbami, vášňami a doktorkou Úzkou.
Dohoda
„Šibe ti?“ Silvestrovi skoro vypadla cigareta z úst. Evidentne nechcel o Lukášovom návrhu ani počuť.
„Zakričím a ty hodíš do okna loptu.“ Lukáš pár krát zadribloval a potom poslal loptu rovno na kôš. Preletela sieťkou ako úpal nič netušiacim mozgom.
„Do žiadneho okna nebudem hádzať loptu!“ Odvrkol Silvester.
„No tak..., prečo? Okno zasklia, nie?“
„Čo z toho budem mať?“ Vyceril zuby.
„Jej nohavičky?“ Lukáš sa usmial a poškrabal sa za hlavou.
„Nemáš šancu!“ Silvester poskočil na nohách, začala sa uňho prejavovať typická, chlapčenská besnota. Ústa sa mu zaplnili slinami a mykalo mu všetkými údmi. „Neexistuje!“ Vykríkol. „Neubližuj mi!“ Kľakol si na kolená.
„Po záverečnej chodí na plaváreň.“ Povedal Lukáš akoby sa nechumelilo. Silvester vytreštil oči a možno by aj vydal nejaký pazvuk zo seba, keby sa nehanbil. Ako je možné, že o tom nevedel? Ten sviniar Lukáš! Nechal si to pre seba! Bože, Úzkej nohavičky. „Ber to tak, že ich už máš. Držíš ich v rukách a si sám doma.“ Lukáš mu ubližoval ďalej a nechcel s tým prestať.
„Hodiť debilnú loptu do debilného okna?“ Opýtal sa napokon Silvester na pokraji zúfalstva. Lukáš sa naňho prísne pozrel.
„Keď zakričím.“
Úzkej nohavičky
Úzkej nohavičky neboli papierovým obrúskom na gril párty z hypermarketu za päťdesiat centov. Možnosť získať ich robila z Lukáša najlepšieho kamoša, vodcu, alfu, omegu aj kreténa. Nohavičky neboli lacné a ukradnúť ich žene v stredných rokoch bol potrestanie vyžadujúci čin. Zároveň ho bolo potrebné veľmi starostlivo naplánovať. Ukradnúť nohavičky kedykoľvek bez znalosti vlastností a funkcie ženského tela bola istá samovražda. Od priateľky svojho bratranca, ktorá nohavičky pre istotu nenosila, sa dozvedel kopu dôležitých informácií.
Napríklad prečo je niekedy Úzka mimoriadne odporná. Práve v tomto období sa nohavičky neoplatilo kradnúť.
Krádež
Lukáš mal bratranca, ten mal priateľku a tá náhodou patrila medzi pekné kravy. Šlohnúť nohavičky jej ani v najmenšom nerobilo problém. Vyslovene z toho mala radosť. Obidvaja brigádovali na krytom kúpalisku, kde sa občas po práci chodila kúpať aj doktorka Úzka, takže ju dobre poznali. Pre bratrancovu priateľku nebolo jednoduchšej cesty k fľaši s vyššou percentuálnou hodnotou ako bolo jej IQ.
Zlovestne sa zakrádala za nič netušiacou, unavenou a verbálne hrubou doktorkou Úzkou. Závidela jej vyšportované telo, do zlato hneda opálenú pokožku a v Bratislave vyštudovanú medicínu. Pri všetkej tej závisti skoro zabudla na dokonalý, biely a zdravý chrup.
Lukáš, Silvester, doktorka Úzka, riaditeľ a lopta
Silvester stál pod oknom s loptou v rukách. Nohavičky mal bezpečne uložené v počítačovej skrinke. Nehrozilo aby ich niekto našiel.
Lukáš bol šťastný. Sedel na zubárskom kresle a z rúk si vystaval striešku.
„Ktorýže ťa to bolí?!“ Nedôverčivo naňho zazrela doktorka Úzka.
„Tento.“ Ukázal si prstom do pootvorených úst. Prevrátila očami a pritlačila sa k nemu s lesklým nástrojom v rukách. Vrazila mu ho do vnútra a druhou rukou mu ústa viac roztvorila. Pri pomyslení na to, čo sa chystal urobiť radostne zamával nohami.
„Nehýb sa!“ Zvrešťala. Sústredila sa na svoj nástroj a on sa sústredil na jej telo. Nič na svete mu nebránilo opatrne zodvihnúť ruky, objať Úzku ako modlivka a začať ju žrať zaživa.
Tep jej vyskočil k stropu, tvár jej horela za rovno s prsiami, v očiach blčali plamene krutej pomsty. Lukáš na to totálne kašľal. Vychutnával si každú sekundu bezhraničnej blízkosti, na ktorú bolo zakázané čo i len pomyslieť. Úzka sa spamätala a zistila, že v pravej ruke stále drží lesklý nástroj zakliesnený medzi Lukášovými zubami. Koniec poznávania dosiaľ nepoznaného a neodmietanie snov, túžob a pocitov mohol prísť kedykoľvek. Zamieril po jej chrbte na miesta, o ktorých premýšľal počas dlhých ciest vlakom. Ruka bola smädnými ústami a vysnené miesta jazierkom s najlahodnejšou vodou vyvierajúcou zo samotného jadra duše. Úzka mykala s nástrojom zo strany na stranu, ale dobre vedela, že čeľustné svaly patria medzi najsilnejšie. Po ruke jej tiekli jeho sliny, na zadku mala jeho ruky a ešte si ju pridŕžal nohami. Do úzkej náhle vstúpil duch šťastia. Podarilo sa jej vyrvať nástroj z úst bezočivého, zjavne šibnutého sopliaka. Zodvihla nástroj do výšky, nadýchla sa, vychutnala si pár sekúnd nevedomosti úbohého mladíka a tresla ho z celej sily nástrojom po čele. Ten trafený oplan sa namiesto hrôzy začal chichúňať. Nahmatala tácku s ostatnými nástrojmi prinášajúcimi iba utrpenie a začala ho ňou tĺcť po hlave. Lukáš začal kričať až mu sčervenalo hrdlo.
„Nie som motýľ! Nie som motýľ!“ Po každom zakričaní nasledoval tupý úder pochromovanou táckou.
Keby nebol Lukáš zamestnaný kričaním a doktorka Úzka fyzickou likvidáciou študenta, určite by im neušiel prekvapený výraz na riaditeľovej tvári. Riaditeľ stál nohami pevne na zemi, jednou rukou držal kľučku dverí, druhou sa opieral o zárubňu. Stál tam ako prikovaný, ale to iba tak predstieral.
„Sám by som ho inak neliečil.“ Povedal si sám pre seba. Po chvíli sa pobral späť do kancelárie. Zubárka, či psychologička, doktor je raz doktorom a hotovo! Pomyslel si.
Silvester dobre počul žalostný rev svojho spoluhráča. Nechýbala mu ani lopta, ani odvaha, ani sila, chýbalo mu súkromie. Zhodou náhodných okolností sa v tom čase, keď začal Lukáš kričať a Silvester sa pripravoval na deštruktívny okenný hod, objavil rozzúrený dedo zo včera. Skúmavo si premeriaval raz Silvestra, raz loptu.
„Nekričí tu niekto?!“ Opýtal sa. Silvester neváhal, zadribloval a bleskurýchle švihol loptu do okna. Vytiahol zo zadného vrecka cigaretu a podal ju dedovi.
„Dáte si cigu?“
Dedo pozbieral v sebe odhodlanie nastoliť poriadok. Vyrazil bakuľou dobrodincovi cigaretu z ruky a vyvreskúval naňho toľko nadávok, koľko nie je ani v slovníku slovenského slangu. Silvester utekal za nohavičkami, dedo za Silvestrom a slnko za obzor.
Lukáš pomáhal doktorke Úzkej pozbierať rozbité sklo.
„Prosím ťa, dávaj si pozor.“ Povedala.
Zajtra nemusí byť
Svet je v pohybe, autobusy čmudia, vlaky pri brzdení kvília, holuby na námestí vzlietnu a preletia tesne nad hlavou. Autá rozrážajú vzduch, lietadlá kreslia po oblohe krivky, niekde sa zasmial človek, zaplakalo dieťa, vyliala sa mláka. Školské tašky parazitujú na dočasných chrbtoch. Tráva sa klania slnku, rozbehnutý pes skáče pod kolesá motocykla. Motor zajačí, pes štekne, kolesá zakvília. Postava obalená čiernou kožou a masívna prilba letia vzduchom a vrážajú do mňa. Ja a motocyklista ležíme pod nosmi zdesených ľudí. Niekto k nám kráča. Zdá sa, že nám poskytuje prvú pomoc, keď v tom náhle zmení smer k motorke a odfrčí na smer Zvolen centrum. Pravda, krádež treba robiť s citom.
„Si v nemocnici.“
Strach si spravil z môjho hrudníka trampolínu a vyhlásil olympijské hry. Niečo sa stalo.
„Zrazila som ťa.“ Vyfúkala si nos.
Uvedomil som si, že jej odpovede sú v súlade s mojimi myšlienkami. Snažil som sa otočiť hlavou. Bol som suchý list pred rozpadnutím.
„Bozaj ma!“ Zvrieskla do mobilu.
Prásk! Jej mobil náraz o stenu neprežil. Jedna jeho plastová časť sa mi usadila na hrudi. Na okamih sme boli ako jeden. Polámaný kus z krytu a ja. Kým sme sa s ňou nestretli obidvaja sme fungovali. Nestihol som sa rozlúčiť s poslednou myšlienkou, keď si to dievčisko na mňa sadlo, dalo ruky v bok a začalo ma šikanovať.
„Vraj si nič nepamätáš.“ Chrstla mi do tváre spolu so slinami. Mala pravdu. Nevedel som ani ako sa volám. Dočerta, odkiaľ vedela, že som nevedel? V každom prípade nič nevedieť znamená ničím sa netrápiť.
„Som strašne šťastná.“ Zaklonila sa dozadu.
„Skoro si ma zabila.“ Prehovoril som.
„Preboha, skoro som zabudla, ten psík prežil?“
„Dúfam, že nie. Zmeškal som rande.“
„Fantastické! Vracia sa ti pamäť.“
„Bohužiaľ áno.“ Spomenul som si s kým som sa mal stretnúť. Bola to z núdze cnosť. Spomenul som si aj na malý byt, do ktorého zateká, ach a spomenul som si na moju prácu. Striaslo ma pri pomyslení na visiace kurence.
„Si v poriadku? Nejako si zbledol.“
„Nie, nie som.“ Sám som sa divil nad svojou úprimnosťou. Bohvie na čo si ešte spomeniem.
„Mal by si byť šťastný! Dostal si druhú šancu.“
Bola pekná a šťastná. Spomenul som si, že som škaredý a nešťastný. Možno mala otras mozgu, keď na mne stále sedela. Tou druhou šancou zrejme myslela, že sa vrátim ku kurencom za pás a keď budem mať doma jedno v zuboch, bude mi za golier kvapkať voda. Milujem druhé šance.
„Už našli tvoju motorku?“ Neviem, prečo som sa rozhodol byť úbožiak.
„Nenašli. Je to v pohode, už mám novú.“ Z úsmevu jej vytŕčali eurá vytetované na bielych zuboch.
„Jasné, nepôjdeš predsa z nemocnice pešo.“
Na mojej poznámke sme sa obidvaja schuti rozrehotali. Ona srdečne, ja cez slzy. Niekde v rohu som totiž započul kodkodákanie.
Po pracovnej dobe
Eugen Eduard pracoval na druhom poschodí v tretej kancelárii od výťahu. Od spodku topánok po končeky vlasov bol zasypaný papiermi, papierovými zakladačmi, poznámkovými bločkami a archivačnými škatuľami. Aj dnes jedným okom sledoval minútovú ručičku hodiniek, ktorá sa neodvratne blížila k dvanástke. Na dopísanie objednávky pre firmu mu chýbalo päť minút. Hodinová ručička sa načisto prilepila na štvorku, minútovú delila od cieľa jedna palička a Eugenovu kvapku potu delilo od stola dvadsať centimetrov. Oprel sa do písania celo dušou, prstami znásilňoval klávesnicu a ona chrlila písmená podporujúce jeho orgazmus z konca práce. Áno! Vykríkol Eugen vo svojom vnútri, „áno“ skoro napísal do objednávky. Stihol to. Opäť odíde v čase dohodnutom v pracovnej zmluve. Opäť si zachráni kožu pred krvilačnými minútami vyliezajúcimi z temných kútov po pracovnej dobe. Právom vypol počítač, založil zakladače do archivačného boxu a schmatol dáždnik. Jeho pohľad sa zasekol na vytlačenej objednávke. Pri tej rýchlosti na ňu zabudol. Musel ju odniesť na poštu. Pred očami mu prebehol film natočený oddychom, financovaný pokojom a s ním v hlavnej úlohe. Všetko stopla objednávka, ktorú okamžite znenávidel. Vonku dokonca prestalo pršať, zazrel na dáždnik a vykročil po parkovisku.
„Uááááááááááaaa!!!“ Skríkol Eugen, ktorý sa prepadol do hlbokej jamy a dopadol na zadok. Pri pohľade nahor pochopil, že sa odtiaľ sám nedostane. Vytočil sto dvanástku, objasnil svoju situáciu a čakal. Čakanie neznášal. Navyše mu teraz ukrajovalo z jeho drahocenného po-pracovného času. V živote sa mu to nestalo. Dvadsať minút po pracovnej dobe a on nebol doma. Bác! Vedľa Eugena Eduarda zrazu pristál požiarnik.
„Je niekto zranený?“ Zúfalo sa opýtal tvárou zaborený v zemi.
„Nie.“ Odpovedal začudovane Eugen.
„Ja som si asi zlomil nohu.“ Povedal napokon požiarnik.
„Zbláznili ste sa?! Vy ma máte vytiahnuť von!“
„Bohužiaľ pane, budete musieť vytiahnuť vy mňa.“
„Ako to mám urobiť? Volal som pre pomoc, pretože sa odtiaľto neviem dostať sám!“
„Zoberte si moje lano a vyhoďte ho hore.“ Požiarnik podal Eugenovi krikľavo žlté lano zakončené podivným hákom. „A nie že ho tam vyhodíte celé! Odmotajte ho, rozkrúťte časť s hákom a šmarte ju von!“
„Dobre, dobre, nie som predsa idiot.“ Obránil sa Eugen a začal krútiť lanom. Požiarnik sa musel rýchlo skloniť aby ho kovová časť netrafila do tváre. Nasledoval prudký švih, podivný hák vyletel z jamy von a zakvačil sa za niečo, čo vedelo kričať.
„Ááááu!!!“ Ozvalo sa zhora. Eugen však nevnímal, ťahal lano smerom k sebe ako šialený. Pred očami videl objednávku, naveky stratený čas a až potom vydeseného záchranára s hákom zakliesneným pod pazuchou.
„Čo tu robíte?!“ Oboril sa Eugen na záchranára.
„Po požiarnikoch chodia vždy záchranári.“ Odpovedal mu záchranár.
„A po záchranároch policajti.“ Dodal požiarnik. Eugena oblial studený pot. Na záchranárov bežne útočia tí, ktorých prídu zachrániť, to je v poriadku, ale ak by hákom trafil policajta, mohli by ho zavrieť. Čo robiť? Ako sa odtiaľto dostať?
Medzitým kráčal po parkovisku smerom k buldozéru znudený robotník. Krok zrýchlil až keď si všimol číslice na svojich digitálkach. Nebol by sa na obede toľko zdržal, nebyť Fera, Jana a nebyť pokru, nepresedel by v krčme ďalšie štyri hodiny. Nebyť toho, mohla byť jama dávno zasypaná. Vyštveral sa do kabíny kovového monštra, nakopol robustný motor a už sa rútil k jame s kopcom zeme pred sebou. Po dobre vykonanej práci si vychutnával poslednú cigaretu zo škatuľky. Vyfúkol dym k stojacej záchranke a hasičskému autu. Vôbec mu nevadilo, že má dávno po pracovnej dobe.
Lucku som nezabil
Jedno utorkové ráno som sedel pred tanierom žltej praženice. Málokedy pred vás položia žltú praženicu. Niekedy má farbu zástery zakrývajúcej boky čašníčky nalievajúcej mi kávu práve teraz. Často premýšľam nad časom dejúcim sa teraz. Včera mi napríklad neprišli noviny. Spomenul som si na to po piaty raz. Päťkrát som vrátil čas. A k čomu? Neviem. Mám dobrý pocit pri pohľade na čašníčku. Pri spomienke na nedoručené noviny mám opačný. Predplatné som zaplatil. Asi nemá zmysel vracať čas. Najmä ak to, čo čašníčka robí netrvá dlho.
Niečo som zmenil. Zväčšil som objem šálky, naplnil nádobu čerstvou kávou, zmenil farbu kvetu v jej vlasoch z červenej na modrú. Rozjasnil tvár, oživil oči, zúžil oblečenie. Ani som sa veľmi nenamáhal. Napísal som to na papier.
Zjedol som prvú lyžicu praženice. Presolená. Lucka na mňa civí bez pohnutia s očami gumenej bábiky. Pochopiteľne. Venujem sa jedeniu. V pravej ruke držím drevenú ceruzu. Uhlík je zakvačený tesne za slovom: bábiky. V jednom článku som čítal: „spisovatelia sú trošku ako pán Boh- dávajú totiž život“. Zodpovednosť za život. Niečo vám o nej poviem. Nie je v tom život dať. Zodpovednosť je rozhodnutie, kedy ho zobrať.
Rád rozdávam život. Svoje postavy ním obdarúvam odkedy píšem. Doteraz som ho vzal dvakrát. Tragicky. Zomreli pri nehode. Nehody sa stávajú. Nebudem si vyčítať čas, o ktorý som ich pripravil. Väčšina mojich postáv žije ďalej. Dnes sa necítim rozhodovať komu koľko času dám. Vdýchnem postave plnohodnotný život.
„Prosím vás,“ zamával som na obsluhu.
„Prajete si?“
„Máte strúhadlo na ceruzky?“
„Isteže. Nech sa páči.“
Veľa vecí v živote je náhodných. Myslel som na to pri výbere ceruzky. Stačí vopchať ruku do šuplíka a vybrať prvú, ktorá sa vám dostane pod prsty. Nerozmýšľať nad tým akú dlhú budete potrebovať. Prečo by ste aj o tom mali rozhodovať?
„Káva je výborná,“ pochválim kávu a ona sa usmeje. Zadívam sa do jej očí, sklopí ich. Znova sa na mňa pozrie. „myslím tým čiernu tekutinu v šálke.“
„Ach, toto tu,“ povie, nikdy kávu nevidela.
„Prečo si smutná?“
„Kvôli strúhadlu,“ prebehne očami po stole. Pripomenie mi zver prchajúcu pred pytliakom. Zver by mala mať právo zomrieť pod rukou čestného poľovníka.
Keď sa človek narodí, vraj pozná odpovede na všetky svoje otázky. O túto schopnosť príde dovŕšením určitého veku. Postavy sú na tom podobne. Nepoznajú odpoveď na otázku kedy skončia a v priebehu deja zabúdajú odkiaľ prišli. Často to nevie ani sám autor. Ceruzka v mojej pravej ruke a strúhadlo ticho počítajúce čas na červeno bielom obruse prinútili Lucku poznať strach.
„Neboj sa,“
„Za chvíľu skrátiš moju ceruzku,“ zosmutnie, „na čo to všetko?“
„Chutí mi, keď ťa tu mám.“
„To kvôli tvojej chuti?“ povie, jej pery sa zdeformujú do úsmevu. Áno, zdeformujú. Jej pery sú dokonalé. Každý mnou podmienený pohyb im uberie na kráse. Aj vám sa to môže stať. Vymyslíte niečo nádherné a zistíte, že to nedokážete zapísať, namaľovať ani zaspievať. Každou ďalšou čiarkou na papieri, každým pohladkaním plátna štetcom, ubúda z vašej myšlienky pocit krásy. Čím viac sa snažíte zachytiť ju v nezmenenej forme, tým viac sa rozprestiera ako páví chvost. Ale koniec koncov nie je páví chvost nádherný?
„Nad čím rozmýšľaš?“
„Nad stvorením,“ zasmejem sa, „vkladám ti do úst svoje otázky, potom moje odpovede a čudujem sa prečo.“
„Nedokážem to sama?“
„Nie.“
„Nič o sebe neviem...,“ skloní hlavu, do čela jej padne pramienok hnedastých vlasov.
„Si fajn dievča. Mala si desať rokov, keď si zachránila mačiatko uviaznuté v starom žľabe. Na strednej si sa venovala divokým zábavám a chodila si na tanec. Vysokú školu si nedokončila kvôli zlej finančnej situácií. Máš 23 rokov, obsluhuješ v lacnej reštaurácií. Sedíš za stolom a máš pocit, že to niekto zle napísal.“
Slovo „napísal“ som skoro nedopísal. Vzal som zo stola kovové strúhadlo. Drevo stonalo, tuha špinila. Ceruzka sa skrátila o centimeter. Ostružliny skončili na dlážke s prachom a omrvinkami. Zmietol som zo stola Luckiných 23 rokov.
„Nestihla som sa s nikým zblížiť.“
„Máš pravdu. Dôležitá kapitola života. Uznávam, u ľudských bytostí dôležitá súčasť každého dňa. Teda radi by, keby bola.“
Zaráža ma, koľká jemnosť sa dá vložiť do papiera kúskom uhlíka. Použiť slová ona, jej, usmiala, nadýchla, je ako stlačiť pomarančovú šupku a vychutnať si arómu oranžového citrusu. Za predpokladu, že naň nie ste alergický.
„Nemáš pravdu,“ opravím svoju odpoveď.
„Zoznámila som sa s tebou,“ zasmeje sa, „výhra v lotérii.“
„Musela si vyhrať.“
„Pár čísel..., nič viac, nič menej.“
„Hlavná výhra Lucka. Nezbláznila si sa. Svet je väčší blázon. Sedíš v lietadle, vezie ťa k ostrovu, k bielym kmeňom paliem, ďaleko od žltej praženice.“
Lucka počas letu spí. Sníva o novom živote.
Použil som strúhadlo a ostružliny zmietol na zem.
„Krása, však?“
„Nádherné..., ďakujem ti.“ Lucka zabára prsty do bieleho piesku, necháva sa unášať zvukom prirážajúcich vĺn. „Sneží!“ Vykríkne. Vyhodí dve hrste piesku k palmovým listom. Drobné zrnká odnáša vietor, priťahuje príťažlivosť, padajú na hnedé vlasy, kotúľajú sa dolu tvárou k zdeformovaným perám. Áno, k zdeformovaným.
Malá ceruzka sa mi začína zle držať.
„Cítiš? Vzduch vonia vanilkou.“
„Si smutný.“
„Nedokážem...,“ keď sedíte v reštaurácií a fňukáte nad papierom, môžu si o vás myslieť, že píšete list na rozlúčku alebo sa rozchádzate s niekým koho milujete. Alebo ste blázon, „nedokážem zapísať tvoj úsmev.“
„Prosím?“ Lucka si presýpa piesok z jednej ruky do druhej. Jej úsmev ... .
„Prepáč mi.“
Neviem, možno som silnejšie pritlačil. Slabé puknutie otriaslo mojimi orgánmi. Strach vystrelil odniekiaľ zo žalúdka a vrazil mi do hlavy. Zlomila sa tuha. Čierny kúsok ihlanu ležal na papieri akoby sa nič nedialo. Bol som v šoku. Vrazil som ceruzku do strúhadla a horúčkovito ňou krútil. Stonala. Tuha sa naďalej lámala. Skončil som. Na stole ležala ceruzka nie väčšia od môjho malíčka. Lucka ležala uväznená medzi riadkami. Jej smiech spieval duo s vetrom. A ja som nemohol zapísať o čom.
Lucku som nezabil.
Viete si predstaviť chlapa, ktorý plače, lebo nedokázal zapísať úsmev?
„Ste v poriadku?“ Čašník si ma starostlivo obzrel.
„Je diabolsky pálivá,“ povedal som utierajúc slzy. Zodvihol som sa od stola a pobral k východu. Čašník si zobral čistú lyžicu. Odobral si praženice z časti, ktorej som sa nedotkol. Ochutnal, pokrútil hlavou, schytil tanier a odniesol ho do kuchyne. Nechal som mu dobré sprepitné.
